schauvorbei.at: Vitajte, Alexander Eder! Teší ma, že máme dnes chvíľu času na rozhovor. Od roku 2018 u vás všetko naplno beží, či už na pódiu alebo na sociálnych sieťach. Ako vyzerá váš bežný deň v súčasnosti?
Alexander Eder: Od rána do večera sa stále niečo deje. Vybavujem rôzne telefonáty, strihám hudobné videá, píšem koncepty a piesne, pripravujem turné – a som veľmi aktívny na sociálnych sieťach.
Stále robíte všetko z Dolného Rakúska, alebo ste často na cestách?
Alexander Eder: Svoje nahrávacie štúdio mám doma v Neuhofen an der Ybbs a tam v podstate pracujem najviac. Všetko mám ale aj v notebooku, aby som mohol veci vybavovať aj na cestách.
Prvá časť vášho prvého headlinerského turné je za vami. Aké to bolo pre vás vedieť, že publikum prišlo len kvôli vám? Zvýšilo to tlak?
Alexander Eder: Jednoznačne! Prvé vlastné turné bolo neuveriteľné. Keď sa začal predpredaj a 1 000 lístkov bolo za pol hodinu preč, najprv som si ani neuvedomil, čo sa deje. Na začiatku turné bolo v Nemecku takmer všetko vypredané. Vtedy tlak určite vzrástol. Musíte podať výkon, nadchnúť publikum – ale to človek musí samozrejme vždy…
Ale je to pravdepodobne rozdiel, či ste hosťom šou, alebo musíte rozprúdiť pódium sami na hodinu a pol či dve, však?
Alexander Eder: Pred turné sme mali už veľmi veľa vystúpení, čo bolo určite nápomocné. Pri niektorých iných umelcoch to tak nie je: mnohí vyletia vďaka jednému hitu a zrazu stoja preťažení pred 2 000 ľuďmi. My sme mali to šťastie, že sme začínali hraním pre 10, 30 alebo 100 ľudí. Postupne sa to rozrastalo a stále sme sa učili. Medzitým sme odohrali okolo 260 koncertov, pred turné to bolo okolo 240. Samozrejme, že už poznáte ten či onen trik. Sám som veľmi rád na koncertoch a pozerám sa, ako to robia iní, pretože len tak sa dá učiť.
Ako vznikla vaša pódiová šou?
Alexander Eder: Všetko je z našej dielne, od pyrotechnického konceptu až po posledný tón. Hudobným vedúcim je náš gitarista Lukas Husak. On sa stará o to, aby všetko znelo tak, ako má. Backing tracky produkuje náš basgitarista Jakob Plochberger, ktorý sa tiež veľa stará o svetlá. Priamo konzultuje s osvetľovačom turné. Náš bubeník Daniel Schatz zváral v dielni a podieľal sa na tvorbe pódiovej scény. Do seba zapadá veľa ozubených koliesok a sme v neustálom kontakte. Výsledok je na 100 percent náš. Turné nás všetkých urobilo naozaj hrdými, na to budem spomínať celý život. Každá zastávka bola taká krásna a emotívna. Často som musel na pódiu plakať, pretože to bolo také úžasné.
Spomenuli ste, že sami radi chodíte na koncerty a pozeráte sa, ako to robia iní. Čo ste prebrali pre svoju šou a aké prvky boli pre vás dôležité?
Alexander Eder: Pre mňa je dôležité budovať energiu a málo rozprávať. Pretože keď idem na koncert, chcem sa zabávať, vyblázniť a spievať. Vždy mi príde veľmi rušivé, keď umelec rozpráva príbeh ku každej piesni. Vtedy to vždy trochu spadne, kým sa znova začne. Považujem za lepšie, ak sa ide plynulo a pritom sa zapája publikum. Napríklad časťami, kde publikum spieva samé.
Okrem toho sú podľa mňa dôležité prekvapenia. Postavili sme napríklad špeciálny telefón na TikTok špeciál. Použili sme pyrotechniku, dali sme si ušiť zaujímavé outfity a zahrali sme skladbu „Kein Liebeslied“ v rôznych štýloch od šlágra cez heavy metal až po reggae. To sú veci, ktoré publikum nečaká, a to robí rozdiel medzi koncertom a počúvaním hudby doma. Samozrejme, bola to drina dať tú šou dokopy, ale nikdy som to tak nevnímal. Išlo nám to ľahko, pretože nás to veľmi bavilo.
Na jeseň budú ďalšie termíny koncertov v Rakúsku a Nemecku. Sú pre divákov plánované opäť prekvapenia?
Alexander Eder: Áno, veľmi veľa! Hráme nové pesničky, nasadíme ešte viac pyrotechniky a máme nové špeciálne efekty. Na pódiu sa budú diať úplne šialené veci, s ktorými nikto neráta. Je to predsa turné „Nicht ganz normal“ – a na to už máme skvelé nápady. Napríklad, že vezmeme tú najhoršiu šláger pesničku a úplne ju prearanžujeme. Najlepšie nápady vznikajú vždy pri spoločných skúškach. Dva mesiace pred turné je konečne hotový kompletný koncept a potom sa skúša naplno.
Niektoré termíny sa opäť konajú v Nemecku. Čo pre vás znamená nemecký trh? Napokon, v roku 2018 ste sa zviditeľnili vďaka „The Voice of Germany“.
Alexander Eder: Mnoho rakúskych umelcov chce za každú cenu ísť do Nemecka, aby si tam niečo vybudovali. U nás je to naopak. V Nemecku sme desaťkrát väčší ako v Rakúsku. Domáce rádiá nás vôbec nevnímajú. V roku 2022 bola skladba „Sieben Stunden“ najúspešnejšou nemeckou popovou pesničkou v Nemecku, u nás sa nehrala nikdy. Preto sa na nikoho nehnevám, ale bolo by super, keby som dostal trochu podpory od staníc z vlastnej krajiny. Ale možno sa to ešte podarí.
Ste veľmi aktívny na sociálnych sieťach. Akú úlohu hrajú TikTok, Instagram a spol. vo vašom každodennom živote?
Alexander Eder: Áno, na sociálnych sieťach som neustále prítomný a je za tým aj nesmierne veľa práce. Vždy je pre mňa dôležité, aby mal všetok obsah hudobné pozadie. Doteraz som neprijal žiadnu reklamnú ponuku. Nie som influencer, to zdôrazňujem stále dookola. Chcem propagovať svoju hudbu a nie nejaký holiaci strojček alebo gél na vlasy. Tam by sa v zásade dali získať neuveriteľné peniaze, ale je mi to jedno. Chcem len, aby ľudia počúvali moju hudbu.
Na Instagrame a TikToku sa zdá, že je jednoduchšie uspieť s anglickými videami alebo pesničkami. Prečo ste sa napriek tomu rozhodli pre nemčinu?
Alexander Eder: Medzitým som už vyprodukoval 2 000 až 3 000 videí, samozrejme, sú medzi nimi aj anglické veci. Aj anglická hudba sa mi páči a niekedy píšem pesničky po anglicky. Ale mojím materinským jazykom je nemčina a je to pre mňa prirodzenejšie. Navyše ma ovplyvnili hlavne nemecky hovoriace kapely, mojím hudobným vzorom je kapela SDP.
Vo vašich hudobných videách vidno stále aj ďalších päť členov kapely. Poznámte sa z minulosti? V klipoch pôsobíte ako perfektne zohraný tím a zdá sa, že si spolu užívate veľa zábavy.
Alexander Eder: Je to presne tak, ako to vyzerá vo videách – takmer až trochu gýčovo! Svojho klávesistu Alexandra Bauera som spoznal už na základnej vojenskej službe. Potom sa pridal k mojej vtedajšej kapele, ktorá sa však po niekoľkých živých vystúpeniach rozpadla. Jeden sa chcel sústrediť na štúdium, druhý nemal čas atď. Tak som hľadal nových, motivovaných inštrumentalistov, ktorí by dopĺňali môjho klávesistu a mňa. Títo štyria noví členovia kapely sa poznali už predtým, pretože hrali v heavymetalových kapelách.
Už na prvej spoločnej skúške bolo jasné, že sme dokonalá zhoda a máme rovnaký zmysel pre humor. Keď po koncerte štrnásť hodín cestujete z Chorvátska domov, klimatizácia v autobuse vypadne a vy sa máte stále radi, viete, že to funguje. (smeje sa) Stretávame sa aj v súkromí a sme naozaj dobrí priatelia.
Váš naposledy vydaný song má názov „Lass dir Zeit mit erwachsen werden“. Je to motto, podľa ktorého žijete?
Alexander Eder: Pesnička vznikla počas skladateľskej session s Florianom Künstlerom v Berlíne a vychádza z citátu môjho starého otca. Vtedy sme pesničku nedokončili, pretože už bolo veľmi neskoro. Potom sme sa trochu stratili z očí, ale Florian na tom ďalej pracoval a potom mi poslal hlasovú správu. Výsledok sa mi páčil tak veľmi, že sme pesničku potom spoločne dokončili. Tým názvom piesne žije celá kapela. Keď sme spolu na cestách, mali by sme sa niekedy nechať natočiť – naozaj robíme veľa hlúpostí. (smeje sa)
Dosť nová je aj „Liebeslieder“. O čom je táto pesnička?
Alexander Eder: Pesnička vznikla pre istú dámu – a to už hovorí samo za seba.
Ako u vás prebieha proces skladania piesní? Píšete sám, alebo je do toho zapojený celý tím?
Alexander Eder: Len nedávno bol v Seefelde songwriting kemp – s Julesom Kalmbacherom a Jensom Schneiderom, ktorí produkujú naše pesničky, s mojím gitaristom Lukasom Husekom a so mnou. Prenajali sme si dom, chodili sme spoločne na túry a každý deň sme napísali jednu alebo dve piesne. Je privilégium, že toto je moja práca. Veľa nápadov prichádza aj z kapely. Pesničky teda vznikajú raz tak, raz onak.
Potom sa teda celkom často stáva, že vo svojich pesničkách spracúvate osobné zážitky?
Alexander Eder: Vlastne je všetko zo života. Najnovšia pesnička, ktorá teraz vyjde, má tiež osobné pozadie. Pred siedmimi rokmi som bol vonku v Amstettene s mojimi kamošmi. Keď sme išli domov, bolo už svetlo a jeden z mojich priateľov povedal: „Keď vyjde slnko, Neuhofeneri idú spať.“ Túto vetu som potom takto aj s fotkou nás na Snapchate zverejnil.
O sedem rokov neskôr, pri automatickej spomienke na tento príspevok na Snapchate, som si tú vetu napísal na zoznam nápadov a ukázal ju chalanom na kempe v Seefelde. Páčilo sa im to – a tak vznikla nová pesnička.
Ktorá osoba alebo ktoré miesto vám dodáva oporu, keď sa práve nedarí?
Alexander Eder: Neuhofen je pre mňa perfektný úkryt, do ktorého som úplne zamilovaný. Je tu taký pokoj, ľudia sa poznajú a zdravia sa pri nákupoch. Od škôlky mám rovnakých kamarátov a moja rodina je vždy tu, keď mám problémy. Veľa mladých ľudí chce čo najrýchlejšie odísť z domu a ísť ďaleko preč. Ja som úplne iný. Môj plán je čoskoro sa nasťahovať do domu vedľa rodiny.
To znamená, že odsťahovať sa kvôli práci by pre vás neprichádzalo do úvahy?
Alexander Eder: Naozaj som si raz myslel, že pôjdem do Ameriky. Teraz som rád, že sa to vyvinulo inak, pretože by sa mi strašne cnelo za domovom. Rád cestujem na pár týždňov alebo mesiac, ale na dlhší čas by som sa bez priateľov a rodiny nezaobišiel. Oni ma držia pri zemi.
Pred 30 alebo 40 rokmi by som sa pravdepodobne musel kvôli tejto práci presťahovať do Berlína. Tam by som potom chodil veľmi často domov. (smeje sa) Ale teraz je všetko možné digitálne – každé stretnutie s nahrávacou spoločnosťou alebo písanie pesničiek. Dnes sa všetko zmestí do notebooku. Človek už nemusí chodiť do najväčšieho štúdia, ale môže všetko naspievať doma mikrofónom. Zvyšok urobí počítač. Som vďačný, že som sa narodil v tejto dobe a môžem byť doma.
Kedy je naplánovaný váš ďalší album?
Alexander Eder: Najprv vyjde pár cool singlov a skvelých featurings, v máji s Harris & Ford. S ďalším albumom počkám do roku 2025, pretože chcem z neho dostať to najlepšie a teraz je naplánovaných toľko iných vecí, ako sú termíny turné.
Kde sa vidíte o 10 rokov? Stále pri tvorení hudby?
Alexander Eder: Určite, hudbu budem robiť do posledného dychu, v akejkoľvek forme. Nerád hovorím o svojich cieľoch, pretože mnohí potom povedia: „Ten má v hlave, to sa mu nepodarí!“ Radšej nechám hovoriť svoje činy. Veľkým cieľom však je, aby raz moje vnúčatá prišli ku mne a povedali: „Hej, dedko, dnes sme sa o tebe učili v škole.“
Ďakujem za rozhovor.
© Marco Landaus