Od čias „Game of Thrones“ davy kričia, keď sa objaví Nikolaj Coster-Waldau. Jeho úspech však neprišiel z ničoho nič. V skutočnosti to bol dánsky thriller „Nightwatch – Nočná hliadka“, s ktorým na seba medzinárodne upozornil už v roku 1993 – nakoniec vznikol aj remake s Ewanom McGregorom. V roku 2001 sme mohli Coster-Waldaaua vidieť vo filme „Čierny jastrab zostrelený“. Tá neopísateľná nemecká produkcia „Shadow of the Sword – Henker“ z roku 2005, no dobre, radšej to preskočme. Dánsky herec sa každopádne rozhodol, že odteraz chce byť do projektov zapojený od začiatku. V prípade „Against the Ice“ to znamenalo: najprv písať, potom šup do Grónska na natáčanie so psím záprahom. Pretože: tento muž sa nebojí rizika. schau vyspovedalo 52-ročného herca na Berlinale.
schau: Pre „Against the Ice“ vediete celú svorku psích záprahov. Viete vôbec zaobchádzať so psami, pán Coster-Waldau?
Nikolaj Coster-Waldau: Áno, v podstate áno, tieto úžasné psie záprahy! Scény s ľadovým medveďom boli o niečo náročnejšie. V skutočnosti to bol totiž islandský šampión v jude v ťažkej váhe, ktorý so mnou hádzal hlava-nehlava. Chcel som, aby to vyzeralo čo najautentickejšie, a nechal som hlavu len tak hompáľať. Následne som si okamžite privodil otras mozgu.
Grónsko má pre vás špeciálny význam, vaša manželka Nukâka odtiaľ pochádza …
Grónsko pre mňa veľa znamená. Je to magické miesto. Je také obrovské a zároveň tam žije len 55 000 ľudí. Táto krajina dáva vlastnej existencii správny pomer. Stále si myslíme, že máme všetko pod kontrolou a že sme na vrchole potravinového reťazca. V Grónsku to vyzerá inak. Väčšinu našej planéty – už teraz hovoríme o antropocéne – sme prispôsobili našim potrebám. Ale tam hore je planéta stále taká, aká bola pred tisíckami rokov. Vyjdete von na desať minút a cítite sa ako prvý človek uprostred úplne nedotknutej prírody.
Predpokladajme, že by ste žili pred 150 rokmi: Zaujímala by vás takáto expedícia?
Kto vie, možno áno. Od prírody som veľmi zvedavý. Ale to, čo títo ľudia zažili, je aj veľmi desivé. V knižnej predlohe je ešte oveľa viac útokov ľadových medveďov. To je v Grónsku tiež taká vec: majú iný postoj k životu a smrti. Smrť je jednoducho súčasťou života.
Je takýto projekt akýmsi protijedom na mediálny ošiaľ, ktorý vás v posledných rokoch obklopuje?
Úprimne, zažívam to len v pomerne malých dávkach. Ten ošiaľ tvorí menej ako jedno percento môjho života a navyše je to aj zábava. Niečo také sa deje len na premiérach, kde sa potom kričí a všetci vyvádzajú.
Nakoniec to umožňuje projekty, ako je tento, však?
Určite. „Game of Thrones“ otvorilo mnoho dverí. Ale mali sme aj veľmi vzrušujúcu látku a ľudí z Netflixu, ktorých to zaujalo. Naozaj sme chceli natáčať „on location“, aby sme dosiahli autenticitu. Mali sme veľké šťastie na partnera, akým je Netflix, ktorý dokázal celé dielo financovať. Ľad na začiatku filmu sme nahrávali na západnom pobreží Grónska, tak to tam vyzerá v zime. Nie je to CGI (Computer Generated Imagery, pozn. red.). A myslím si, že to aj vidieť a cítiť. Je to jednoducho niečo iné, keď niečo vytvoríte len v počítači, ale možno som v tomto smere len romantik.
Aké boli najväčšie výzvy, pán Coster-Waldau?
Najväčšie výzvy sme mali skutočne ešte pred natáčaním – financovanie a podobné veci. Paradoxne nám v tejto veci hral do karát covid, napríklad pri natáčaní na Islande. Zvyčajne je tam šialené množstvo turistov, ktorí jazdia obrovskými nákladnými autami po ľadovcoch. Tie vozidlá boli zrazu všetky voľné. Búrky boli skutočné. V každej inej krajine by sa natáčanie prerušilo. My sme natáčali, až kým nás neevakuovali. Úprimne, miloval som to. Ako herec už potom na hranie ani nepomyslíte. Jednoducho hráte. Pred pár rokmi som natáčal film výlučne na modrom pozadí. To sa nedá ani porovnať.
Ako títo muži takéto expedície vlastne zvládli?
Myslím si, že v konečnom dôsledku je to ako vždy v živote, keď máte pred sebou veľký projekt – aj keby to malo byť len vymaľovanie celej izby – začnete v jednom rohu a potom pokračujete krok za krokom. Človek musí jednoducho veriť, že je to možné. Ťažké to začína byť až vtedy, keď človek stratí nádej, to je skôr v hlave.
Patria vaše dcéry k tej generácii, ktorá bojuje proti klimatickým zmenám?
Sú si veľmi dobre vedomé dôležitosti tejto témy. Ja sám som vyslancom Rozvojového programu OSN. Aj ja som ako mladý človek protestoval. Moja mama ma ako dieťa brávala na demonštrácie proti jadrovým zbraniam v Nemecku. Keď som mal 17 rokov, existovalo dánske podzemné konzorcium, mladá rebelská skupina, do ktorej som sa chcel za každú cenu zapojiť. Bola tam akcia, pri ktorej sme chceli „zavrieť brány moci“.
V meste, kde som chodil do školy, sme sa vybrali dvaja v kuklách a zničili sme zámky na dverách bánk, administratívnych budov a škôl lepidlom a klincami. Naozaj sme verili, že sme tým niečo dosiahli. Bol som veľmi hrdý, až kým som si na obálke miestnych novín neprečítal „Vecné škody v hodnote 10 000 eur“. Potom som sa bál, že pôjdem na večnosť do väzenia. Navyše sme boli jediní, ktorí to skutočne dotiahli do konca. V Kodani jednoducho zostali doma. Bol som veľmi sklamaný (smeje sa).
Ale celkom vážne: Už vtedy bola zmena klímy témou, len sa to nazývalo skleníkový efekt. Hádal som sa aj s učiteľmi. Keď človek starne, vie, koľko problémov na svete existuje naraz. Situácia je zložitá. A teraz ešte hovoríme aj o vojne v Európe (rozhovor bol vedený 16. 2. 2022, pozn. red.). Ľudstvo nie je veľmi múdre. Potrebujeme viac hodín dejepisu.
Ďakujem za rozhovor.
