Roadtrip cez 3 000 kilometrov: Namíbia je zvieraco dobrá

To nie je ani desať metrov, hovorím si. Sakramentsky málo, keď pred vami v po kolená vysokej savánovej tráve stoja dva nosorožce tuponosé. Nechcem si ani predstaviť, ako sa také až 3 500 kilogramov ťažké zviera rúti cvalom na vás. Zostať úplne v pokoji a zhlboka dýchať – to je heslo počas Rhino Walku na 20 000 hektárov veľkej gästefarm Ghaub. Tu sa tieto mocné zvieratá podarilo úspešne vrátiť do voľnej prírody. Nosorožce tuponosé nie sú len druhým najväčším suchozemským cicavcom na Zemi, ale aj najohrozenejším živočíšnym druhom v Namíbii. Ich roh je v častiach Ázie taký žiadaný ako tradičný liek, že na prísne chránené nosorožce sa stále znova poľuje. Strážca preto sprevádza oboch obrov celým dňom v buši.

Každé z 15 nosorožcov tu má svojho „strážneho anjela“, ktorý ho má chrániť pred pytliakmi. To sa však nepodarí vždy. „V poslednom čase sme prišli o päť zvierat,“ hovorí majiteľ farmy Martin Rust, ktorý sa úplne upísal ochrane nosorožcov. Jeho rodina je v Namíbii od roku 1900, vtedy ešte v kolónii Nemecká Juhozápadná Afrika.

Keď cestujete touto obrovskou krajinou, často narazíte na potomkov takýchto európskych vysťahovalcov. Patrí k nim aj rodina Svena Sturma, ktorý je na mojom roadtripe šoférom, sprievodcom, ochrancom, prekladateľom a na konci cesty aj priateľom. Jeho rodičia Barbara a Friedolf kúpili pred 35 rokmi zbankrotovanú zvieraciu farmu tri a pol hodiny jazdy džípom juhozápadne od Windhoeku.

Okamžite strhli všetky ploty pre dobytok, premenili 25 000 hektárov farmárskej pôdy na súkromnú rezerváciu Nam Nau Habitat a vytvorili Namib Naukluft Lodge pre návštevníkov nadšených prírodou. Tu sa začala naša prehliadka pokladov namíbijskej divokosti. Vedci sem neustále prichádzajú, aby skúmali život leopardov, gepardov a hyen. Pre mňa sa začiatok niesol v roztomilom duchu: Zvedavé, vysoko vztýčené surikaty ma pozorujú, keď sa so Svenom vydávam na jazdu pri západode slnka k Mramorovým horám. V oranžovom večernom svetle sa rýchlo vynorí veľké stádo zebrov horských, potom antilopa skákavá, dva supovité vtáky a tucet bradavičnatých svíň. Potom sa z buša približuje majestátna žirafa so svojím niekoľkomesačným mláďatkom. A hneď prvá lekcia z pozorovania prírody: Divé zvieratá v Namíbii nepoznajú plachosť, skôr naopak. Zdá sa, že aj ony milujú pozorovanie nás ľudí. Keď sa potom rýchlo zotmie, počas jazdy späť do lodge žiari celá Mliečna cesta a ďalšie trblietavé hviezdy na oblohe tmavej ako bezmesiaca.

Na druhý deň treba vstať skoro. Je ešte tma a chladno, keď o 4:30 ráno vyrážame do neďalekej púšte Namib, ktorá sa tiahne asi 2 000 kilometrov od juhu na sever pozdĺž pobrežia Atlantického oceána. Nachádzajú sa tu najmocnejšie piesočné duny na svete s výškou až 380 metrov. Najkrajší je pohľad na ne zo vzduchu, ktorý si užívam vďaka Namib Sky Balloon Safaris. V obrovskom koši balóna stojím s dvadsiatimi ďalšími rannými vtáňatami, pričom sa pomaly šplhá do výšky. Jeden či druhý sa trasie, pretože čas krátko po východe slnka je najchladnejší z celého dňa. Celkový pohľad na fantastickú krajinu z piesku a kameňa je však viac než odmenou pre oči a srdce.

Opäť na pevnej zemi na nás čaká pravdepodobne najikonickejšia krajina Namíbie. Kým Sven riadi Toyotu do národného parku Namib-Naukluft, vľavo a vpravo od cesty kráčajú popri antilopách skákavých a šakaloch aj antilopyoryx, ktoré sú erbom Namíbie. So svojimi až jeden a pol metra dlhými, rovnými rohmi sa môžu stať smrtelným nebezpečenstvom aj pre odvážne dravce. Keď jazdíme po dlhých pieskových cestách, som opäť rád, že som pod Svenovou ochranou. „Čím horúcejší piesok, tým hlbšie sa pneumatiky zaboria,“ hovorí. Mnoho uviaznutých samostatne jazdiacich vodičov už museli zachraňovať z ich dilemy.

Potom sa vydávame pešo cez duny k Deadvlei. Každú knihu o Namíbiu zdobí fotografia charakteristických kostier akácií girafích, ktoré stoja uprostred tejto inak prázdnej hlinenej panvy v mori piesku. Stromy majú až 850 rokov a uhynuli už pred asi 600 rokmi, keď Krištof Kolumbus ešte ani objavil Ameriku. Po týchto a iných prírodných zázrakoch národného parku Namib-Naukluft sa vydávame Toyotou Hillux smerom na sever. Na prašnej ceste hlásia vysoké oblaky prachu už z diaľky tie málopočetné autá, ktoré idú rovnakou cestou. Keď zastavíme v 755 metrov vysokom priesmyku Gaub, Sven hovorí s nadšením: „Inak je tu len piesok a kameň“. Dnes je všetko iné, pretože dážď posledných týždňov prebudil púšť do kvetu, čo je vzácny pohľad.

Keď sme pri botanike: Sven robí zachádzku k Welwitschii uprostred púšte. Ide o rastlinu objavenú pred 167 rokmi rakúskym botanikom a menovcom Friedrichom Welwitscham, ktorá nie je známa svojou krásou, ale tým, že dosahuje metamuzuzalny vek: Niektoré exempláre by mali mať až 2 000 rokov, jednoducho neuveriteľné. Nie taká stará, zato mimoriadne jedovatá je zmija rohatá, ktorá hneď vedľa Welwitschie vykúka zo svojej pieskovej diery. Sven ju chce vytiahnuť palicou, ale našťastie ho neposlúcha každé živé stvorenie.

Po prírode prichádza na rad Swakopmund, jediné skutočné mesto na našom roadtripe, úplná zmena prostredia. Založené Nemcami v roku 1892, odvtedy je najobľúbenejším dovolenkovým miestom miestnych obyvateľov s typickou koloniálnou architektúrou a farebnými domami. Akoby magnetom nás cesta vedie hneď k 300 metrov dlhému mlatu Jetty, srdcu pobrežnej promenády. Na začiatku móla predávajú ženy Himba z osamelého, chudobného severu svoje šperky a na záver aj pózujú pre fotografie. Tu sa promenáduje pri drsnom Atlantiku a potom sa zavíta do jednej z vyhľadávaných rybích reštaurácií na lahodnú večeru. Swakopmund znamená: nechať dušuhohojdovať sa a prehliadka pamiatok. Aj keď, popravde povedané, veľa videnia tu nie je každý deň, skôr naopak. „Často leží nad celým pobrežím hustá hmla,“ hovorí Sven. Je to spôsobené studenou morskou vodou Benguelského prúdu, ktorá sa stretáva s teplým vzduchom nad pevnine a 200 dní v roku spôsobuje hmlu.

Máme však pri jazde zo Swakopmundu k Pobrežiu kostí na sever žiarivé slnko, typickí anjelici na cestách. So šesťhodinovou jazdou a takmer 500 kilometrami nás dnes čaká najdlhšia denná etapa. Vľavo sa pre hobby rybárov odbočujú pieskové cesty k pobrežiu.

Civilizácia viditeľne ustupuje, skutočné osady tu už nie sú. Je to tu odľahlé a osamelé. To si museli po stáročia uvedomovať už moreplavci, ktorí tu stroskotali. Tu sa malo potopiť 1 000 lodí, čo predstavuje najväčší cintorín lodí na svete. Nejedna vrakyňa, ako napríklad Zeila alebo Dunedin Star, svedčia dodnes o skutočných tragédiách. Stroskotanci totiž mali na výber len medzi smädom – alebo zožratím divými zvieratami. Pobrežie kostí si svoje meno zaslúži právom. Na okraji cesty ležia stále znova obrovské kosti veľrýb, ktoré tu takisto skončili svoj život. Životom prekypujúca je naopak Cape Cross Seal Reserve, kde sa na zemiakovom výbežku hemží až 100 000 tuleňov hnedých. Je to hlučný ruch a dlhšie pozorovanie zvierat je pre naše nosy čuchovou výzvou.

Od brány Ugabmund Gate sa začína Skeleton Coast National Park. Tu sa dá pokračovať len s povolením. Solné cesty na začiatku znesú aj 100 km/h, potom sa ide po pieskových cestách. V určitom bode sa rozlúči mobilný signál. V Möwe Bay sa pre Svena končí cesta aj napriek jeho šoférskym schopnostiam. Vyzdvihne nás džíp, ktorý riadi Richard. Na ďalších 35 kilometrov potrebujeme hodinu a pol. Ide sa niekedy priamo po pláži a potom cez pieskové duny k Ship Wreck Lodge – výraz „krížom-krážom“ je tam hrubým podhodnotením. Najodľahlejšie luxusné ubytovanie Namíbie sa nachádza niekoľko stoviek metrov od mora a ponúka desať štýlových, exkluzívnych chatiek uprostred ničoho, navyše jedinečné All-Inclusive zážitky. Richard nás tak na druhý deň prekvapí vyhliadkovou jazdou cez púšť vrátane grilovaného obeda vo vyschnutom koryte rieky. S veľkým šťastím tu občas zazriete aj zriedkavé púštne slony alebo púštne levy, ktoré sa však tieto dni stiahli do hôr. My objavujeme len kopy ich trusu a stopy hyen, šakalov a dikobrazov. Čistá divočina, ktorá sa len tak hemží, je naopak pripravená vo svetoznámom Etosha National Park, ďalšom highlighte nášho namíbijského roadtripu.

Cesta tam vedie cez hory Damaralandu, miestami pozdĺž takzvanej „Červenej línie“. To, čo sa v našom jazyku stalo okrídleným slovom, je historický ochranný plot medzi severom a juhom, ktorý má zabrániť zavlečeniu zvieracích nákaz. V tomto regióne žije len málo ľudí. Namíbia patrí už tak či onak k najredšie obývaným štátom sveta, tu je obyvateľov ešte oveľa menej, len niekoľko čerpacích staníc s obchodmi prináša zmenu a obraz je charakterizovaný bušovou savanou s veľkými červenými termitiskami. Približujeme sa k bráne Galton Gate, jednej zo štyroch brán do národného parku Etosha, ktoré sú otvorené len od východu do západu slnka.

Západná časť najstaršej a najvýznamnejšej, 2,3 milióna hektárov veľkej chránenej oblasti Namíbie bola pre všetkých turistov a samostatne jazdiacich vodičov otvorená len pred dvanástimi rokmi. To znamená: málo kempov, málo lodge, porovnateľne málo návštevníkov, zato veľa zvierat. Zvláštnosť Etoshy spočíva v jedinečnej obrovskej solnej panve, na ktorej juhu sa tiahne 348 kilometrov dlhá cesta – od jedného napájadla k druhému, pričom jedny sú prírodné a druhé umelé.

Odteraz je namieste absolútna opatrnosť, pretože tu sú divé a nebezpečné zvieratá skutočnými vládcami. Kým v súkromných rezerváciách sa to neberie tak prísne a ponúkajú dokonca aj pešie safari, v národnom parku je prísne zakázané vystupovať počas cesty z džípu – bezvýnimky, nech sa deje čokoľvek. Pretiahnuť si nohy sa dá cestou len na niekoľkých odpočívadlách, kde si môžete vybaviť aj určité záležitosti. Toalety mimochodom sponzoruje Nemecko.

Tri metre vysoké ploty sú znakom toho, že sa tu deje všeličo. V číslach: S 2 000 slonmi, 3 000 žirafami, až 600 levmi, 16 000 antilopami skákavými, viac ako 12 000 zebrami stepnými a stovkami leopardov a nosorožcov tuorohých je národný park Etosha najdôležitejšou chránenou oblasťou krajiny. A potom vidíme aj pakone, bradavičnaté svine, pštrosy, antilopy kudu, impaly, plameniaky a mnohé iné druhy vtákov. Hra na schovávačku u divých zvierat nepripadá do úvahy, až na geparda, z ktorého Sven najskôr vidí len labku za kríkom – na vzdialenosť 60 metrov! Také rysie oči by som chcel mať tiež. Keď sa plaché zviera potom na chvíľu postaví a ukáže svoju ušľachtilú hlavu na pár sekúnd, vidím ho dokonca aj ja. Stačí len vedieť, kam sa treba pozrieť.

Ale inak nemajú zvieratá žiadne maniere. Tak sa levica predvádza meter vedľa štrkovitej cesty celé minúty bez pohnutia. Až druhý džíp, ktorý išiel okolo, bol na ňu priveľa, klusá pomedzi autá a mizne v buši. Niekoľko slonov, ktoré križujú cestu pred viacerými džípmi, sa nenechá ničím vyviesť z miery.

Prehliadka Namíbie pokračuje Waterbergom, 48 kilometrov dlhou stolovou horou. Tu Nemci pred 122 rokmi brutálne zabili v bitke desaťtisíce príslušníkov kmeňa Herero, čo bola prvá genocída v 20. storočí. Vzhľadom na veľké historické rany a zložitú spoločenskú štruktúru dvanástich kmeňov je veľkým zázrakom, že Namíbia od získania nezávislosti v roku 1990 kráča takou mierumilovnou cestou bez túžob po odplate.

Na záver nás náš roadtrip ešte raz zavedie späť k fantastickému zvieraciemu svetu tejto rozprávkovej krajiny. 22 000 hektárov veľká súkromná prírodná rezervácia Okonjima sa nachádza 220 kilometrov severne od Windhoeku a je ríšou leopardov. Tieto divé mačky sa vyskytujú takmer v celej krajine, sú však extrémne plaché. Ale nie tu: Počas večernej hry v buši vidíme desať metrov pred sebou leopardicu, ktorá žerie gazelu, a vedľa nej divoko zápasia dve jej mláďatá.

Po štvrťhodine sa zrazu ozve vysielačka nášho sprievodcu: „Come, come quickly!“ (Poďte, poďte rýchlo!) Bol objavený mimoriadne vzácny luskoun. Zvedavo kráča zhruba meter veľký šupinavec od topánky k topánke, keď ho zvedavo pozorujeme. Takýto tracking luskouna pešo nie je lacný, no každý namíbijský dolár prispieva k výskumu tohto pravekého živočícha.

Veľa vecí z tohto 3 000 kilometrov dlhého roadtripu cez Namíbiu mi navždy zostane v pamäti: rozmanitosť zvierat a krajín, stretnutia a zážitky. A jedna hra od Svena, ktorú ma naučil v buši. Prichádza s dvoma hnedými guľôčkami, strčí si jednu do úst, mne dá druhú a vyzývavo hovorí: „Kto dohodí ďalej.“ Robil to už počas školských výletov a na Windhoekskom pivnom festivale boli na to vlastné súťaže. Jeden z jeho priateľov drží rekord s 20 metrami. Sven mi však vo svojej dobrosrdečnosti prezradí, že to v mojich ústach nie sú čerešňové kôstky, ale boby od antilop skákavých alebo impaly. Ako sa tá hra potom skončila, to už teraz radšej prenechám vašej fantázii.

1. Namib Naukluft Lodge: Rovnako ako windhoekský penzión De Vagabond patrí aj táto lodge v púšti Namib nemeckej rodine Sturmovcov. Z 30 izieb sa naskytá pohľad do úchvatnej prírodnej scenérie a počas game drivov cez 25 000 hektárov veľký rezort zažijete žirafy & spol. vo voľnej prírode.
2. Hansa Hotel: Pobrežné mesto Swakopmund je najobľúbenejším dovolenkovým letoviskom Namíbie pri mori, s množstvom nemeckej minulosti. Túto cítiť ešte silno v hoteli Hansa, najstaršom v meste. Ponúka 62 útulných izieb, reštauráciu a bar. Tam by ste si mali bezpodmienečne vychutnať klasickú kávu Hansa, špecialitu obohatenú domácim likérom Amarula a flambovanú pri stole.
3. Shipwreck Lodge: Odľahlejšie luxusné ubytovanie v celej Namíbii nenájdete: Lodge od Natural Selection je z osamelého Pobrežia kostí dostupná len vlastnou zbernou službou a cez približne 35 kilometrov púšte. Na návštevníkov potom čaká desať exkluzívnych, štýlových chatiek v mimoriadnej architektúre uprostred ničoho. Všetky aktivity sú zahrnuté v – hustom – cene, od obeda na pláži až po výlety do fantastického okolia.
4. Grootberg Lodge: V severnom Damaralandi platí: výhľad je všetko. Na spektakulárnych útesoch plošiny Etendeka sa nemôžete nabažiť pohľadu na údolie Klip River Valley ležiace pod ním. Tu sa býva v samostatných chalupách –
   16 kusoch, ktoré boli postavené priamo na hrane útesu.
5. Hobatere Lodge: Táto oáza v divočine neďaleko brány Galton Gate na západnom vstupe do národného parku Etosha patrí komunite tohto regiónu. Zisk tak ide priamo miestnej komunite. Medzi mnohými divými zvieratami vyniká vzácna zebra Hartmannova. Okrem bežných ubytovaní ponúka Hobatere aj odľahlý domček na strome.
6. Okaukuejo Resort: Medzi tromi lodgami v národnom parku Etosha je Okaukuejo najstarším a najznámejším kempom. Hlavnou atrakciou je v noci osvetlené napájadlo, kde často môžete pozorovať slony, nosorožce, zebry a dravé mačky. Založené v roku 1897 ako vojenská a policajná stanica, Okaukuejo dnes ponúka najkomplexnejšiu infraštruktúru pre cestovateľov.
7. Mushara Lodge: Osem kilometrov východne od národného parku Etosha leží Mushara s lodge, Bush Campom a Outpostom. Hlavný dom a dvanásť štýlových chalúp spájajú namíbijskú tradíciu so súčasným umením. Striedavo sa štýlovo večeria v reštaurácii alebo varí vonku pri grilovačke. Ako kulisa tam občas zareve lev v susedstve.
8. Ghaub Guest Farm: V drsných horách Otavi bola v roku 1895 založená nemecká misijná stanica. Neskôr premenená na farmu, Ghaub je dnes veľmi špeciálnou hosťovskou farmou. Tu vzhľadom na historické korene ešte intenzívne dýchate históriu krajiny a užívate si jedinečnú faunu a flóru uprostred prírodnej rezervácie. Rodina Rust ako súčasní majitelia sa celkom upísala ochrane nosorožcov, k ktorým sa vo voľnej prírode pomocou Rhino Driveu alebo hikeu môžete priblížiť na niekoľko metrov.
9. Waterberg Plateau Lodge: Aj táto lodge patrí rodine Rustovcov. Waterberg je jedným z najhistorickejších miest Namíbie, kde sa odohrala rozhodujúca bitka proti Hererom. Trochu pod úrovňou
   50 kilometrov dlhej stolovej hory ponúkajú osem chalúp s vlastnými bazénikmi špeciálnu panoramatickú polohu.
10. Okonjima Bush Camp: Kto chce s istotou hraničiacou s istotou zažiť leopardy, navštívi prírodnú rezerváciu Okonjima medzi Windhoekom a Etoshou. Okrem kempov a Plains Campu sľubuje luxusný Bush Camp pobyt na najvyššej úrovni. Príjmy z hier s hosťami cez 22 000 hektárov veľkú súkromnú rezerváciu idú prostredníctvom nadácie AfriCat rodiny Hanssenovcov na ochranu a výskum ohrozených divých zvierat – ako napríklad extrémne vzácneho šupinavca luskouna.

Pred 74 rokmi prišiel starý otec troch bratov Kaia, Jana a Svena Sturma z Nemecka do Namíbie a ich rodičia tu vybudovali malú, ale skvelú cestovnú kanceláriu. Rodinný podnik African Extravaganza so sídlom vo Windhoeku ponúka cestovateľom dlhoročné skúsenosti a individuálne plánovanie. Ako poskytovateľ zájazdov nie je len odborníkom na Namíbiu, ale aj na cestovanie po celom južnom Afrike. Odborníci pripravujú výlety autom (roadtrips) a vyberajú ideálne ubytovanie.

Okrem toho African Extravaganza poskytuje aj skúsených vodičov a sprievodcov, na čele so Svenom Sturmom (32), ktorý návštevníkom približuje Namíbiu a susedné krajiny s veľkými znalosťami krajiny, fauny a flóry a bezpečne zvládne aj tie najdivokejšie cesty. V rodinnom vlastníctve je aj Namib Naukluft Lodge, ktorá bola postavená na farmárskej pôde kúpenej v roku 1991 a dnes ju vedie Kai Sturm. Brat Jan navyše týchto dňoch otvára reštauráciu vo Windhoeku a ukazuje, aké kulinárske zážitky ponúka namíbijská pohostinnosť s nemeckými koreňmi.

Novinársku cestu podporila organizácia Namibia Tourist Board.