Tanzánia: Tajný tip Národný park Tarangire

Prvýkrát v Afrike, prvýkrát na safari a prvýkrát sa pozrieť levovi vo voľnej prírode do očí: Toto je moment, ktorý sa hlboko vryje do pamäti. Hoci som sa spočiatku s myšlienkou na safari nevedela celkom stotožniť: Nezodpovedá to príliš klišé africkej cesty? Naozaj sa chcem priblížiť k divokým zvieratám úplne bez plotu či mreží medzi nami?

„Nemôžeš cestovať do Tanzánie bez toho, aby si zažila safari!“, počúvam zo všetkých strán. A v Maasai-Lodge, kde počas môjho pobytu v Tanzánii bývam, sa všetci hostia vracajú zo svojho safari výletu so žiarivými očami. Zatiaľ čo nadšene opisujú svoje dojmy, začínam tušiť, že sa deje niečo veľké. A mám šťastie, môžem sa v krátkom čase zúčastniť na safari výlete.

Už na ďalší deň vyrážame do Národného parku Tarangire. Vyrážame za úsvitu, káva a palacinky sú už pripravené. Za Kilimandžárom vychádza slnko. Tento prírodný raj sa nachádza na severe krajiny, asi tri hodiny jazdy autom juhozápadne od mesta Arusha, ktoré je východiskovým bodom pre mnohých safari dobrodruhov.

Je to jeden z menej známych parkov v Tanzánii, ale z celkového počtu 22 patrí k piatim najväčším v krajine. Tarangire je ideálnym vstupom a stále sa považuje za tajný tip. Je známy predovšetkým svojou veľkou populáciou slonov a druhov antilop. Vďaka bohatstvu vtáctva je veľmi obľúbený aj u ornitológov. Sprevádza ma skúsená cestovateľka na safari zo Švajčiarska, ktorá už videla takmer všetky parky kontinentu a prepadla tejto „závislosti“. A Filipo, náš šofér a sprievodca, ktorý sa ukáže ako skutočný Masaj s moderným svetonázorom.

Potom, čo sa skončila asfaltová cesta z Arushe, pokračujeme cez mnoho výmoľov a prašných ciest smerom na juh. V našom Toyota Landcruiser – safari vozidle par excellence – sme poriadne vytrasení. „Africká masáž“, volá Filipo, zatiaľ čo sa pozerá do spätného zrkadla a šibalsky sa usmieva. Drsné podmienky, ale srdeční ľudia.

Keď prídeme k veľkej drevenej bráne, vstupnému portálu parku, Filipo vystúpi a vyzdvihne povolenie. Moja safari priateľka a ja využívame možno poslednú šancu na návštevu toalety a poprechádzame sa, pokiaľ ešte môžeme. Pretože akonáhle ste v parku, už nesmiete vystúpiť.

Slnko je v zenite; okrem nás nie je nikto na cestách, dokonca aj zvieratá utekajú pred spaľujúcou poludňajšou horúčavou a hľadajú si miesta v tieni alebo zemné diery. Slnko nemilosrdne pečie na naše zvedavé hlavy a takmer tajomné ticho je v pravidelných intervaloch prerušované zborom hmyzu. Náš sprievodca vysvetľuje, že väčšinu zvierat možno pozorovať v skorých ranných hodinách alebo krátko pred západom slnka. Takže zameriavam svoju pozornosť na nádhernú krajinu, ktorá pôsobí mierne kopcovito a veľmi rozmanito. Nápadné sú mnohé baobaby, nazývané aj opičie chlebovníky. V Tarangire sú niektoré z najstarších svojho druhu, ktoré majú niekedy aj 1 000 rokov.

Títo impozantní obri sú symbolmi africkej krajiny a pomáhajú udržiavať pôdu vlhkú počas obdobia sucha. Plody baobabu sú aj pre ľudí pevnou súčasťou jedálnička. V našich končinách sa predávajú ako superpotravina kvôli vysokému obsahu vitamínu C, železa a vápnika. Ich bizarný vzhľad s hrubými kmeňmi a konármi siahajúcimi vysoko do neba im priniesol názov „Upside Down Tree“ (obrátený strom). Filipo o tom vie mýtický príbeh: „Baobab sa stal kvôli svojej kráse príliš namysleným, za trest ho Boh vytrhol a zasadil do zeme naopak.“

Keď slnko klesne nižšie, pokračujeme v expedícii. Prvé zvieratá, ktoré stretneme – a hneď v čriedach – sú zebry. Ich fascinujúci vzor nie je len krásny, má aj svoj účel: na jednej strane sú pruhy dobré na vyrovnávanie tepla, na druhej strane mätú nepriateľov. Ani stáda slonov, ktorými je park preslávený, sa nenechajú dlho čakať. Ťažké a veľké dupotanie sa ohlasuje už z diaľky. Keď prechádza slonia samica, zem sa trasie a vzduchom víri prach. Samice vedia byť nepríjemné, ak vidia svoje mláďatá v nebezpečenstve. Ak sa slonia samica nahnevá, máte smolu: aj robustný Landcruiser by sa vtedy zmenil na autíčko Matchbox. Našťastie sa to však stáva zriedka.

Filipo nie je len skúsený strážca, približuje nám aj rešpekt a úctu k zvieratám a prírode: „Chceš sa dozvedieť tajomstvo prírody? Tak buď ticho, vypni motor a počúvaj.“ Počujeme spievať vtáky, vrešťať opice, šuchotať antilopy, mľaskať žirafy a zívať hyeny. A vidíme prasiatka bradavičnaté, priamorožce, volavky, levy, paviány, byvoly, leopardy, perličky, orly, supy, mungosy, termity, zebry, vodárky, pštrosy, šakaly, gazely a gepardy.

Fascinujúce je, ako zvieratá medzi sebou vytvárajú symbiózy. Ako napríklad zebra, ktorá krátkonosému pakoni skracuje trávu, aby ho pri pasení nepichala do očí. Alebo škorcovec lesklý, ktorý cestuje so slonmi: ich chrbát je ideálnym pristávacím miestom pri hľadaní potravy. Odtiaľto vták chytá hmyz a zbavuje hrubokožca kliešťov a iných parazitov. Niekedy existujú aj brutálne rozmary prírody: levy niekedy zabíjajú mláďatá svojej vyvolenej levice, aby mala opäť chuť na mladé a stala sa plodnou.

Termitiská postavené bielymi mravcami sú skvelým fotomotívom už vďaka svojej veľkosti a bizarným tvarom – sú však aj rafinovane postavené. Ich premyslený ventilačný systém sa snažia napodobniť aj architekti. Malé biele termity stavajú kopce, ktoré môžu byť vysoké až 28 metrov a pretrvajú tisíce rokov.

Filipo vie veľa o svete rastlín. Ukazuje nám, čím si tu čistia zuby: Salvadora persica je ideálna bylinka na ústnu hygienu, pretože vylučuje antibakteriálnu látku a dobre sa drží v ruke. Súčasťou vzdelávania sprievodcu národným parkom, ktoré Filipo absolvoval v Arushi, sú rôzne disciplíny: ekológia, herpetológia, entomológia, ornitológia, mamalógia a botanika. Kto to tu v oblasti dotiahol na strážcu národného parku, dobre zarába a môže uživiť svoju rodinu. Filipo sa v týchto dňoch, zatiaľ čo sme tu s ním na safari, teší na svoje tretie dieťa.

Národný park je obrovský a rozprestiera sa na ploche, ktorá je väčšia ako Vorarlberg. Filipo nemá navigáciu, jeho inštinkty stačia na orientáciu. Pre núdzové prípady existuje vysielačka, ktorá prenáša hlásenia od ostatných strážcov, napríklad: „Pozor, dole pri rieke videné levy, ležia vo vysokej tráve pod akáciou.“ Čoskoro sú tam všetky safari autá, ktoré sa práve nachádzajú v blízkosti. Niektorí strážcovia opúšťajú vyznačené cesty a jazdia krížom cez terén, aby sa ich hostia dostali čo najbližšie. To je však zakázané a šoféra to môže stáť licenciu.

Aj s Filipom nakrátko opúšťame cesty. A potom je tu, ten moment so zimomriavkami – a lev. Lev sa mi pozerá priamo do očí. Hlboký, zmyselný pohľad pre mňa, pre leva nepochybne to najprirodzenejšie na svete. Pravdepodobne nie som jeho prvý zrakový kontakt s človekom. Môžem mu dôverovať, alebo na nás hneď zaútočí, pretože rušíme jeho poludňajší spánok? Ale lev prijíma ten cirkus zvedavcov s pokojom a ďalej sa o nás nestará. Ľahne si späť do vysokej trávy a dá si šlofíka, tak ako najradšej trávi svoj deň.

Večer slnko rýchlo zapadá, pretože sa nachádzame blízko rovníka. Po nastúpení tmy, po viacerých zablúdeniach a obchádzkach, konečne prichádzame k nášmu „hotelu“, stanovému táboru. Zarezervovali sme si skutočné dobrodružstvo a spíme v stane. Strážcovia tábora nás už čakajú. Srdečne nás privítajú vitamínovým ibištekovým nápojom a odvedú k našim stanom.

Môj je posledný v rade a na môj vkus je o niečo ďalej. Namiesto kľúča od izby dostaneme drevený prívesok s číslom stanu a píšťalku, aby sme v prípade nebezpečenstva mohli dať signál. Stan je veľký a veľmi pohodlný, takmer luxusný: sú tu skutočné postele, písací stôl so zrkadlom, šatníková skriňa, sprcha a toaleta. Večera sa podáva vo ešte väčšom stane: atmosféricky a útulne, pri sviečkach a s barom s klavírom.

Idylku naruší mladý slon, ktorý sa snaží svojím chobotom strhnúť drevenú strechu toalety. Strážcovia urýchlene vybehnú von a palicami ho odrádzajú od vyčíňania. My hostia sledujeme to divadlo napoly vystrašene, napoly fascinovane a obdivujeme tých odvážnych chlapcov. „Slon je v puberte,“ vysvetľujú nám neskôr strážcovia, „len si chce zmerať sily.“

Pri jedle s Filipom rekapitulujeme deň a snažíme sa spočítať všetky zvieratá, ktoré nám počas dňa skrížili cestu. Strážca ma potom odprevadí k stanu. Svieti lampou do tmavej noci a zrazu uvidíme mnoho párov očí, ktoré nám svietia oproti ako reflektory. Oči desiatok antilop odrážajú kužeľ svetla baterky. Strážca upokojuje: „Všetko v poriadku, môžete stan zatvoriť, je tam zips. Budete spať ako levíča!“ Neviem, či ma má ten zips upokojiť. Píšťalku držím celú noc pevne v ruke. V diaľke počuť hyeny vyť a levy revať. Únava ma napokon premôže. Pod moskytiérou sa cítim bezpečne.

Na druhý deň ráno sú nočné obavy preč, je slnečný deň. Káva, raňajky a balíček na obed sú už pripravené. Srdečne sa lúčim s personálom stanového tábora, ktorý nás v noci chránil pred všelijakými nevítanými hosťami. Na záver chcú vedieť: „Z čoho si mala najväčší strach?“ „Zo pavúkov,“ hovorím. Zaznie hlasný smiech – aj odo mňa, od úľavy.

Prišli sme s ľahkou batožinou a vraciame sa ťažko naložení plní dojmov a zážitkov. Láska k prírode a zvieratám sa počas safari prebudí tak intenzívne, že by človek najradšej sám hneď absolvoval výcvik za strážcu národného parku. Ale to zrejme zostane snom, ktorý ma bude sýtiť počas šedivých dní vo veľkomeste.