Keď si pomyslíte na Švajčiarsko, zvyčajne vám ako prvé napadnú hodinky, čokoláda a syr. Ale víno? Nie, s ušľachtilými červenými a bielymi mokmi si túto konfederáciu skutočne nespájame. No krásny kantón Valais ponúka milovníkom vína rozšírenie asociácií na tému Švajčiarsko. Valais je totiž jednou zo šiestich švajčiarskych vinárskych oblastí.
Už približne 2 500 rokov sa vo Valais pestuje vinič. Vínna šťava bola kedysi skôr profánnym nápojom všedného dňa. Dnes väčšina miestnych vinárov na viac ako 5 000 hektároch obrábanej plochy vedome stavia na kvalitu.
Pestuje sa tu najmenej 60 rôznych, väčšinou autochtónnych odrôd viniča. Len štyri z nich tvoria približne 90 percent plochy: Pinot noir, Gamay, Silvaner a Fendant. Ten sa v regióne považuje za „materské mlieko obyvateľov Valais“, ako to formuluje Paul. Sprievodca mestom Sion a niekdajší vinár nás sprevádza v rámci prehliadky Sion & Víno hlavným mestom kantónu, ktoré leží na rieke Rhône.
Keď mi Paul zavesí na krk šikovnú taštičku, ktorá chráni náš degustačný pohár, predvídavosť sa znásobuje – a právom. Medzi katedrálou, biskupským palácom a termálnymi katakombami, ako aj v Čarodejníckej veži si môžeme kedykoľvek vychutnať pohárik niečoho dobrého – napríklad Petite Arvine, Johannisberg alebo Fendant. Chutí to nielen výborne, ale na prehliadke sa to jednoducho hodí. Pretože v Čarodejníckej veži, niekdajšom mieste súdnej moci, väzení a mučiarni, treba aj tak stále prehĺtať. Počas zhruba dvojhodinovej svižnej sion-skej prehliadky máte stále na očiach pevnosť Valeria, ktorá sa vypína nad starým mestom.
Po tankovaní – samozrejme, len v miernej forme – nasleduje spaľovanie. Údolím rieky Rhôny na juhozápade Švajčiarska sa totiž medzi mestami Martigny a Leuk tiahne v celkovej dĺžke 65 kilometrov Chemin du Vignoble, Valašská vínna cesta. Tá sa vije medzi 450 a 800 metrami nadmorskej výšky pôvabným alpským terénom. Nachádzajú sa tu niektoré z najstrmších viníc sveta. Chodník vedie miestami popri idylických vinárskych dedinkách a útulných vinárňach.
Aj výhľady na rieku Rhône, ako aj na štvortisícové štíty, ktoré sa so svojimi ľadovcami objavujú vľavo aj vpravo, sú prvotriedne. V Sione nastupujeme na cestu označenú číslom 36 a prvý deň pochodujeme po dobre vybudovanom chodníku smerom na východ do Sierre. K ďalšej degustácii a ďalšiemu gurmánskemu zážitku, ktorý môže prísť napríklad vo forme valašského taniera, je to vždy len pár zákrut.
Domnienka, že „čím silnejšie víno, tým slabšia noha“, sa ukazuje ako úplný nezmysel. A keďže po kulinárskych pauzách vždy hneď spálime zopár kalórií, večer sa v raclette chráme Château de Villa môžeme opäť venovať syru. Naservírujú nám tam päť rôznych druhov a rafinovane ich skombinujú. Samozrejme, s galantným sprievodom vína.
Sprievodca a niekdajší vinár Valentin Cina na mňa musí na druhý deň ráno naozaj čakať len pätnásť minút. Pri ďalšej túre ma priateľsky popchne a dočasne nás odkloní na náučný chodník s 80 informačnými tabuľami, ktoré sa venujú charakteristikám krajiny, rozmanitosti odrôd viniča a technikám pestovania vína. Cesta nás vedie okolo historických sýpok, ktoré boli postavené na stĺpoch pokrytých kamennými platňami, aby po nich nemohli vyliezť myši a vlhkosť.
Valentin počas túry neprestáva rozprávať, napríklad o namáhavej a ekonomicky už dlho naozaj nevyplatiteľnej práci v miestami takmer vertikálne stojacich viniciach. „Pre mnohých je skončiť už možnosť,“ rozpráva 65-ročný muž, ktorý sa sám v kôre viníc pohybuje už len pre vlastnú potrebu.
To, že je to opäť veselšie, nie je len vďaka vínnym prestávkam, ale aj vďaka humoru Švajčiarov. Jeden z nich napríklad počas túry naráža na náklonnosť Švajčiarov k superlatívom. To, že sú napríklad obzvlášť hrdí na svoj najpomalší rýchlik na svete, zahreje pri srdci každého, kto má rád humor.
Rainer Maria Rilke musel mať krajinu a ľudí rovnako v obľube, pretože na ceste do Varenu míňame vo Veyras aj vežu Muzot, v ktorej lyrik žil od roku 1921 až do svojej smrti na leukémiu v roku 1926. Namiesto jeho veršov si v degustačnej záhrade, v ktorej rastie okolo 50 odrôd valašského vína, radšej odtrhneme zopár bobúľ hrozna. Naše zistenie: je prekvapivé, ako extrémne odlišne niekedy chutia.
Cesta lemovaná nespočetnými vinárskymi terasami a pôvabnými kamennými múrmi nás následne vedie ďalej k vetrom a počasím formovaným pyramídam Raspille, bizarnej skalnej formácii. Rieka Raspille neďaleko oddeľuje nielen Horné a Dolné Valais, ale zároveň tvorí jazykovú hranicu. Kým proti prúdu Rhôny sa hovorí po nemecky, respektíve hornovalašsky „Dütsch“, smerom na Sierre sa konverzuje po francúzsky.
Téma jazykov? Vo Švajčiarsku je to všeobecne veľmi prítomná téma, ktorú pociťujú aj „pristahovalci“ z Rakúska či Nemecka. Tí, ktorí sa pokúšajú od začiatku hovoriť po švajčiarsky nemecky, sa samozrejme nedajú brať vážne, dozvedáme sa z prvej ruky.
Očakáva sa, že človek nejaký čas pekne zostane pri spisovnej nemčine. Raz však musí z jedného dňa na druhý perfektne hovoriť po švajčiarsky nemecky. Čas vám vo Švajčiarsku nikto nepovie. Inak vás považujú za povrchných. Nahlas sa smejeme. A kráčame ďalej do Varenu.
Okolo poludnia dosahujeme peknú dedinku a vinárstvo Chevalier Bayard. Zatiaľ čo inde sa už na zisťovanie stupňa zrelosti hrozna využívajú drony, Bayardovci sa spoliehajú takmer výlučne na ručnú prácu. Rodina pred približne desiatimi rokmi prešla na ekologické vinohradníctvo. Aktuálne majú v portfóliu okolo 25 rôznych vín, vrátane veľmi starých odrôd, ako je napríklad Gwäss, ktorý zušľachtili.
„Gwäss bol v stredoveku jednou z najrozšírenejších odrôd,“ vysvetľuje nám 37-ročná Romaine Bayard. „Viac ako 80 odrôd viniča v celej Európe vzniklo jeho prirodzeným krížením. U nás je to dnes prvotriedne aperitívne víno.“ Odborníčka na cestovný ruch žije a pracuje v Zürichu, ale cez víkendy pracuje v rodinnom vinohrade.
Aj my si u Bayardovcov vychutnávame Gwäss a ďalšie vína, ako aj vynikajúcu Cholera. Zeleninový koláč z póru, zemiakov a syra s nezdravým názvom sa kedysi považoval za jedlo pre chudobných. Dnes však patrí k valašským špecialitám. Hoci kedysi aj vo Švajčiarsku zúrila cholera, iné odvodenie názvu tejto lahôdky sa zdá byť vierohodnejšie: Na pečenie sa totiž panvica s Cholera kedysi vždy položila na uhlie, ktoré sa v regióne nazýva „Chola“ alebo „Cholu“.
Koniec našich dní vo Švajčiarsku nás privádza ešte do Brigu v Hornom Valais, kde kráčame po ceste Stockalperweg. Historická cesta pre mulice, pomenovaná po politikovi a podnikateľovi, vedie od rovnomennej dominanty mesta cez približne 2 000 metrov vysoký Simplonský priesmyk do mesta Domodossola, ktoré už leží v Taliansku.
Neskôr pri prehliadke šarmantného starého mesta náhodou stretávame primátora Brigu Mathiasa Bellwalda, ktorý nás spontánne prevedie impozantným kaštieľom Stockalperschloss, vyčaruje dve fľaše Fendantu a rozpráva o Kasparovi Stockalperovi. Bol to filuta, tento „Fugger Álp“, vysvetľuje Bellwald. Primátor pokračuje: „Ale nakoniec to bol on, kto formoval naše mesto a urobil zo Simplonského priesmyku v 17. storočí hlavnú európsku os.“
Stockalper, žijúci v rokoch 1609 až 1691, zastával vo Valais takmer každý relevantný úrad. Popri tom rád pracoval aj do vlastného vrecka. Kaspar Stockalper postavil v Brigu školy, kláštory a kostoly a, samozrejme, svoj kaštieľ, najväčšiu profánnu barokovú stavbu vo Švajčiarsku. Po Stockalperovom hviezdnom vzostupe však nasledoval strmý pád. Musel utiecť, ale po rokoch sa smel vrátiť do Brigu – zatrpknutý a zchudobnený.
Nie zatrpknutý a zchudobnený, ale skutočne veselý a bohatý na dojmy sa na druhý deň vraciame domov. V budúcnosti mi pri pomyslení na Švajčiarsko už nenapadnú len hodinky, čokoláda, syr a hory, ale vždy aj prvotriedne víno a jemný humor ako spoločník.
