Malý ujo z Pipi Dlhej Pančuchy, Pegas z Herkula alebo Iltschi z Winnetoua: Needen kôň nás sprevádzal celým detstvom. Pre mnohých sa vďaka niekoľkým hodinám jazdenia sen o erdžiacom priateľovi stáva hmatateľnou skutočnosťou. Okrem toho existuje v animoterapii mnoho výhod, z ktorých deti profitujú vďaka interakcii s členmi čeľade koňovitých.
Najmä deti, ktoré nemajú dobré skúsenosti s ľuďmi, sú skeptické voči terapeutickým ponukám alebo sú už unavené z terapií, dokážu túto formu pomoci často lepšie prijať. Terapeutom sa zvyčajne podarí nadviazať kontakt s deťmi cez zvieratá ľahšie než v rozhovore medzi štyrmi očami. Pretože v terapeutickej práci so zvieratami ide o neverbálny kontakt medzi človekom a zvieraťom.
Presne tam sa deje kúzlo: Mnohým deťom je ťažké vyjadriť slovami, v čom spočíva problém, čo by pomohlo alebo čo vyvoláva stres. Zvieratá – a špeciálne terapeutické zvieratá – reagujú na ľudí citlivo. Vnímajú svojho náprotivok so všetkými jeho emóciami a poskytujú dieťaťu aj terapeutovi neverbálnu spätnú väzbu. Tak je to aj pri hipoterapii. „Kôň jemne a nenápadne podporuje a zároveň podnecuje. Nesie človeka so všetkými jeho problémami bez toho, aby súdil, hodnotil alebo kritizoval,“ vysvetľuje Ina Ettl, odborníčka na liečebnú pedagogiku a terapeutické pôsobenie s využitím koňa.
Láska k týmto kopytníkom sprevádza Inu Ettl už celý život. V krajine panónskej panvy, uprostred rozľahlej stepi, leží ohrada zanietenej milovníčky somárov a koní. V Podersdorfe am See žije svoj sen o vlastnej oáze pokoja s koňmi a somármi, ktorí sa využívajú pri animoterapii a cielene pomáhajú deťom. „Milujem prácu s deťmi a rovnako aj s koňmi. Je to aj to, čo som si ako dieťa priala mať. Miesto s koňmi, ďaleko od tlaku na výkon, bez porovnávania alebo súťaženia s inými deťmi. Byť len s koňom a učiť sa a rásť vlastným tempom,“ hovorí 39-ročná žena. A presne to tam nájdete.
Dievčatá a chlapci, ktorým robí problém sedieť pokojne a potrebujú podporu jemnej alebo hrubej motoriky, profitujú z animoterapie s koňmi rovnako ako deti, ktoré čelia úzkostiam alebo majú problémy s komunikáciou či interakciou. Ale aj veľký záujem o kopytníky stačí na to, aby sme ich ako výnimočných interakčných partnerov v rámci animoterapie spoznali bližšie. „Terapeutická stajňa má byť miestom mimo každodenného stresu, choroby, utrpenia alebo frustrácie. Miestom, kde je človek prijatý taký, aký je, a kde môže načerpať novú silu a životnú radosť. Život sám osebe nie je vždy ľahký. Ale práve pre deti, ktorých vlastný príbeh nebeží lineárne, je to o to ťažšie. Kone môžu rôznymi spôsobmi pomôcť zvládnuť výzvy alebo nájsť cestu späť do života,“ vysvetľuje matka sedemročného dieťaťa.
Výhody tohto druhu terapie sú neprehliadnuteľné: Deti doslova berú opraty do vlastných rúk a len tak jednoducho ovládajú váhu pol tony. Zažívajú dobrodružstvá a v divokom cvale cítia vietor vo vlasoch. Budujú si priateľstvo a zbierajú nové skúsenosti, rastú a stávajú sa profesionálmi v oblasti koní. „Pre každého sa niečo nájde. Samotné jazdenie a čelenie výzvam, byť nesený a odložiť bremeno, ale aj spomaliť a oddýchnuť si od všedného dňa, zatiaľ čo ležíte v sene a užívate si pokoj. K tomu patrí aj starať sa a vidieť, že ste potrební,“ hovorí majiteľka konského dvora. Takto môžu deti prekonať úzkosti a cítiť sa na chrbte koňa bezpečne.
Bezpečnosť sa však nenachádza len na chrbte koní. Aj somáre sú vynikajúce ako terapeutické zvieratá. Nedávno sa na konský dvor Ettl prisťahovali dvaja z týchto nepárnokopytníkov, ktorí taktiež pomáhajú. Hoci sa Fridolin a Tobi podobajú na svojich druhov Kaya a Jarisa, predsa len existujú medzi somárom a koňom rozdiely, ktoré so sebou prinášajú množstvo výhod. Po prvé, sú menšie ako ich príbuzní. Takže aj mladšie deti sa už môžu samy zapojiť – k tomu patrí napríklad čistenie kopýt. Po druhé, na somároch sa nejazdí, len sa vedú. A po tretie, sivé dlhé uši so vztýčenou hrivou vyžarujú viac pokoja než kone, pretože nemajú rovnaký inštinkt úteku. To, čo prináša statný žrebec v elegancii, má somár v pokoji a odvahe. Pri všetkej tej „cool“ povahe sú to však skutočné plyšové zvieratká a radi si položia hlavu do malých detských dlaní.
Somáre si užívajú hodiny hladkania. „Nedajú sa ohnúť. Takí, akí sú, takí sú. Robia to, čo chcú. To, čo však nechcú, to nerobia. Tlak alebo dokonca násilie nič neprinesú. Toto správanie od nás ľudí vyžaduje veľa kreativity, pochopenia a často trpezlivosti. Práve deti často chcú presne teraz toto alebo tamto – a pri somároch si na tom vylámu zuby. Len s trpezlivosťou a často okľukami sa človek dostane k cieľu,“ usmieva sa obyvateľka Podersdorfu. Potom je však pocit úspechu o to väčší. Deti, ktoré s koňmi v animoterapii už dokázali zdolať ťažký prekážkový okruh, sa často nesmierne tešia, keď s nimi somár Fridolin prejde cez malú tyč. Svojim rodičom o úspechu následne vždy hrdo rozprávajú.
Rovnako ako pri koňoch, aj pri práci so somármi ide o jasnú a čestnú spätnú väzbu a o nadviazanie pozitívneho vzťahu. „Táto skúsenosť vracia deti späť do prítomnosti. Navyše začínajú niesť zodpovednosť a byť odvážnymi. Pretože týchto zástupcov čeľade koňovitých veľkých ako poníky treba viesť a vážia niekoľko stoviek kilogramov,“ hovorí zanietená jazdkyňa. Hoci sú somáre veľké a silné, potrebujú ľudí. Treba sa o ne starať, odháňať muchy, ošetrovať rany a chrániť hrivu pred zopletením. Vďaka tejto interakcii deti vidia, že sú potrebné, že ich konanie prináša zmenu a že sú dôležité. Predovšetkým však, že môžu niečo dosiahnuť.
Otázkou samozrejme ostáva, pre koho srdce nakoniec bije rýchlejšie: somár alebo kôň? „Keď sme dostali našich dvoch somárích chlapcov, prepukla u mňa veľká somária láska. Predtým som nemala takmer žiadny kontakt so somármi a zrazu som bola do tých dvoch prítulných, uvoľnených dlhoucháčov veľmi zaľúbená. Keby ste sa ma opýtali vtedy, odpoveď by určite padla v prospech somárov. Teraz je pre mňa úprimne ťažké rozhodnúť sa, pretože našich somárích chlapcov mám rada, ale kone hrali v mojom celom živote veľmi veľkú úlohu. 37 rokov konskej lásky verzus jeden rok somárej lásky, tam asi predsa len vyhrajú kone – ale len tesne,“ prezrádza.
