Ako futbal dobyl svet

Hovorí sa, že futbalovú hru vynašli Huni, a v čínskej histórii sa vznik tohto športu spája s cisárom Chuang-ti, ktorý v 2. tisícročí pred Kr. zaviedol aj písmo, hudbu, hrnčiarstvo, luk a šíp, ako aj vozy a lode. V Japonsku sú prvé futbalové zápasy doložené z 8. storočia a v Amerike boli v predkolumbovských časoch známe početné loptové hry, ktoré sa praktizovali od Aljašky až po Ohňovú zem. V Anglicku, ktoré sa považuje za skutočnú vlasť futbalu, bola táto hra prvýkrát spomenutá v roku 1174. Ale až v prvej polovici 19. storočia sa to skutočne rozbehlo, keď študenti z Etonu, Harrow a Cambridge hrali futbal. V roku 1863 bola v londýnskej „Freimaurer Taverne“ založená „Football Association“, kde sa stanovili aj základné pravidlá hry. V roku 1872 sa v Glasgowe uskutočnil prvý medzinárodný zápas medzi Škótskom a Anglickom, ktorý skončil remízou 0:0.

Čoskoro mladí Angličania priniesli futbal na európsky kontinent, kde Švajčiarsko zohralo priekopnícku úlohu. Tento šport bol zavedený na súkromných školách pri Ženevskom jazere, kde študovali mladí Angličania. V roku 1879 bol založený FC St. Gallen. V Nemecku v tom čase futbal predstavil na Martino-Katharineum v Braunschweigu učiteľ menom Konrad Koch, ktorý bol v skutočnosti fanúšikom rugby. Následne sa futbal hral najmä v meštianskych kruhoch, obzvlášť chlapcami z ambicióznych židovských rodín. Až vo Weimarskej republike zachvátilo futbalové nadšenie robotnícku triedu a stalo sa masovým fenoménom.

V Rakúsku sú z roku 1891 doložené loptové hry žiakov badenského gymnázia podľa pravidiel rugby a z roku 1894 interný zápas Akademického technického cyklistického klubu v Grazi. V roku 1892 bol napokon založený Vienna Cricket Club, ktorý v roku 1894 zahrnul futbal do svojho programu. Vienna, ako sa klub dodnes nazýva, bol prvý regulárny rakúsky futbalový tím, ktorý vyhral národný šampionát prvýkrát v roku 1931 a naposledy v roku 1955. Syn inšpektora záhrad baróna Rothschilda priniesol futbalové nadšenie do Viedne z niekoľkoročného pobytu v Anglicku. Tento Franz Joli sa stal zakladajúcim členom Vienna, ktorý bol spočiatku v konkurencii s hráčmi kriketu. Predtým, než bolo 1. novembra 1899 otvorené športovisko Hohe Warte, hrávala Vienna na ihriskách Kuglerwiese a Kreindlwiese. V otváracom zápase proti Nemeckému futbalovému klubu Praha zvíťazili Döblingerovci 2:0.

Čoskoro bol vo Viedni založený ďalší klub, WAC, a už na prelome storočí prebiehal čulý medzinárodný styčný ruch s čoraz väčším počtom tímov. Aj noviny si začali všímať tento šport, napríklad „Neue Wiener Tagblatt“, ktorý 13. marca 1900 informoval o Challenge-Cupe: „Všetky miesta boli zaplnené množstvom divákov a v priestoroch pre akcionárov bolo vidieť vynikajúcich športovcov, dôstojníkov a mnoho očarujúcich zástupkýň nášho sveta dám zaujímajúcich sa o futbal.“ Vtedy zrejme nikto netušil, že sa raz presadí ženský futbal.

Prvou hviezdou Vienna bol mimochodom bývalý anglický profesionál M.D. Nicholson, ktorého vymenovali za čestného kapitána a ktorý sa stal aj prvým prezidentom nového zväzu „Fußball-Union“. Legendárny novinár Egon Erwin Kisch, ktorý sa preslávil svojou knihou „Der rasende Reporter“, hral na začiatku 20. storočia za nemecký pražský futbalový klub Sturm na ľavom krídle. Výberové mužstvo celej monarchie neexistovalo. V poslednom zápase habsburskej ríše 6. októbra 1918 porazilo Maďarsko Rakúsko 3:0.

Po rozpade Rakúsko-Uhorska bol 6. apríla 1919 opäť Maďarsko súperom národného tímu zvyškovej republiky Nemecké Rakúsko. Tentoraz vyhralo Maďarsko 2:1. V odvetnom zápase 5. októbra 1919 vo Viedni vyhralo Rakúsko pred 25 000 divákmi na ihrisku WAC 2:0. históriu písal Hugo Meisl, ktorý viedol rakúsky tím ako reprezentačný kapitán až do roku 1937. V roku 1924 sa u nás konal prvý profesionálny šampionát, ktorého víťazom sa stal židovský klub Hakoah s rodákom z Maďarska Belom Gutmannom, ktorý sa v roku 1964 mal stať reprezentačným trénerom rakúskeho národného tímu.

Na začiatku 30. rokov 20. storočia bol otvorený nielen viedenský štadión Praterstadion, ale Rakúsko malo aj veľmi oslavovaný „zázračný tím“ (Wunderteam), ktorý jasne deklasoval napríklad Škótsko a Nemecko. V bráne tohto tímu stál Rudolf Hiden, prominentnými hráčmi v poli boli Matthias Sindelar, Poldi Hofmann, Friedrich Gschweidl alebo Walter Nausch. Ak sa dnes na štadióne Happel-Stadion konajú veľké popové podujatia, na štadióne Hohe Warte, kde mala Vienna jeden z najväčších športových areálov v Európe, sa už v roku 1924 konalo desať predstavení opery „Aida“ od Verdiho pod holým nebom. Na premiéru prišlo 20 000 ľudí. Mimochodom, o 70 rokov neskôr, v roku 1994, v tejto aréne hosťoval Bob Dylan.

Po vstupe nemeckého Wehrmachtu a „anšluse“ Rakúska k Tretej ríši bol židovský klub Hakoah rozpustený a profesionálny futbal zrušený. Hráči sa stali zamestnancami elektrární, električiek alebo živnostníkmi. Rakúski hráči ako Schmaus (Vienna), Hahnemann (Admira) alebo Pesser (Rapid) boli súčasťou národného tímu Ríše. Karl Decker slávil svoje najväčšie úspechy ako hráč vo Vienna medzi rokmi 1938 a 1952, predtým ako od roku 1958 do roku 1964 ako tréner ÖFB doviedol tím s veľkými menami ako Stotz, Koller, Hanappi, Hof, Senekowitsch, Nemec alebo Buzek od víťazstva k víťazstvu a oživil spomienky na „zázračný tím“. Najúspešnejšia účasť na MS bola v roku 1954, keď Rakúsko skončilo na treťom mieste, na turnaji v roku 1934 sme skončili na štvrtom mieste a na MS 1978 na siedmom mieste. V pamäti zostáva najmä zápas proti Nemecku v Córdobe v rámci posledne menovaných MS, ktorý Rakúsko vyhralo 3:2, pričom dva góly strelil „goleador“ Hans Krankl. V ORF tento víťazný moment podnietil reportéra Ediho Fingera k radostnému výkriku „I wer’ narrisch!“. Spolkovým trénerom ÖFB bol vtedy mimochodom bývalý hráč Vienna Helmut „Seki“ Senekowitsch.

Rakúšania milujú svojich futbalových hrdinov dnes rovnako ako vtedy a usmievajú sa nad ich často originálnymi výrokmi, ako napríklad od Toniho Polstera („Des is a Wahnsinn. Da gibt’s Spieler im Team, die laufen noch weniger als ich!“), Hansa Krankla („Musíme vyhrať, všetko ostatné je primárne.“) alebo Herberta „Schneckerla“ Prohasku („Wir haben uns ganz gut aus der Atmosphäre gezogen.“). Našich súčasných reprezentačných hráčov od Davida Alabu cez Marka Arnautoviča až po Konrada Laimera alebo Marcela Sabitzera trénuje Ralf Rangnick, ktorý je tiež známy pre svoje úderné výroky: „Nejdeme tam, aby sme si vymieňali dresy. Chceme ich skalp.“